To sú najčastejšie otázky našich rodičov. A my ich vždy počúvame s povzdychmi, prekrúcame očami a krútime hlavou. Našou najčastejšou odpoveďou je: „Mne sa teraz nechce!“ a už sa to začne. Na-pomínanie, prednášky všetkého typu a hlavne to večné zakazovanie. Dôvod absencie našej „chuti“ do učenia je práve inšpirácia. Vravíte nie? Tak si odpovedzte na nasledujúce otázky:
Namaľoval by maliar nejaký obraz bez inšpirácie?
Zložil by skladateľ pieseň bez inšpirácie?
Vznikla by niekedy socha, keby sochár nemal inšpiráciu?
Napísal by autor nejaké dielo bez inšpirácie?
Ak ste na každú otázku odpovedali nie, máte odo mňa malé bezvýznamné plus. Zhodli sme sa teda na tom, že potrebujeme byť motivovaní. Je to však problém, keď v učení nevidíte zmysel. A preto sa vás opäť opýtam – Keď ste niekedy sledovali Aj múdry schybí, priali ste si, aby ste boli na mieste tých, na ktorých sa smiali alebo tých, ktorí sa smiali? Keď s vašou rodinou, kamarátmi a spolužiakmi rozoberáte nejakú tému, je vám príjemné, keď o danom probléme nemáte ani šajnu? Určite nie.
Mnohých mladých ľudí motivuje ich vlastné ja, ktoré im nedovolí nevedieť. Každý sa predsa cíti lepšie, ak vie o niečo viac ako druhí. Je to vďaka večnej súťaživosti v nás zakorenenej.
Ale späť k téme. Ako sa správne inšpirovať. Keďže nemám po ruke internet a teda ani Google, aby som stiahla nejaký odborný článok na túto tému a zatočila som vám hlavy výrazmi, ktorých zmysel by som ani ja sama nechápala, skúsim to podať laicky, t. j. ako to ja cítim.
S motiváciou vám veľmi dobre môžu pomôcť aj vaši rodičia, napr. za každú jednotku jedno euro alebo príležitostne predĺžená večierka. Ak máte silné sebaovládanie, môžete si vytýčiť nejaký cieľ za dobré výsledky. Vyberte si nejakú vec, ktorá vás baví a ktorej by ste sa vzdali len veľmi neradi. Pár príkladov:
Ak dosiahnem zlé výsledky, odopriem si jeden tréning, hodinu spevu, jazdu na koni. Ak dosiahnem zlé výsledky, nekúpim si to pekné tričko, čo som videl/a v obchode, tie tenisky, šiltovku, sukňu a pod.
Ak dosiahnem dobré výsledky, cez víkend pôjdem s partiou von, do kina... Ak si určíte cieľ, za ktorým pôjdete a ktorý vás bude viesť, učenie vám pôjde oveľa ľahšie, tak isto aj písanie slohov.
Teraz sa dostávame k téme tvorivosť a fantázia.
Predstavte si situáciu: je víkend, ale vy musíte sedieť doma, lebo máte do pondelka napísať slohovú prácu. Sedíte nad prázdnym hárkom papiera a aj mucha, ktorá preletí okolo vás sa vám zdá zaujímavejšia ako všetko ostatné. Myslím, že v tejto vete sa nájdeme určite väčšina. Prečo to tak je? Chýba nám fantázia, vďaka ktorej sa naše pero rozbehne ako Schumacher na trati.
„Fantázia je jediná vec, ktorá nás spája s deťmi v nás.“
Ak sa nad touto vetou zamyslíte, dáte mi za pravdu. Každý má fantáziu, hoci o nej možno nevie. Často si študenti myslia, že ak musia niečo napísať, musí to byť zaškatuľkované presne tak, ako to má byť, ale v tom sa mýlia. Ich práce vôbec nikto neškatuľkuje! Ocenení sú práve vtedy, ak je to, čo vytvorili, nech je to už čokoľvek, práve tak originálne ako oni, práve tak, ako ich to vystihuje. Keby všetci odsudzovali originálnosť, nikdy by sme nepoznali Hemingwaya, Picassa a podobných veľkých umelcov svojej doby.
Preto je potrebné, aby ste do toho, čo robíte vložili kúsok zo seba, toho, čo radi robíte, toho, čo vás baví. Viem, že niekedy je to ťažké alebo nemožné, napr. pri formálnostiach. Ale na všetkom ostatnom sa môžete vybúriť, otvoriť sa a ukázať svoje pravé ja, pretože to je to, čo na vás obdivujú. Ľudia, ktorí sa tomu venujú, dokážu na základe ukážky prózy či poézie rozpoznať autora, pretože každý sa niečím vyznačuje, každý do toho vkladá kúsok seba.
Prečo myslíte, že deti sú omnoho tvorivejšie ako my starší? Raz moja sestra povedala: Maminka nespievaj! Keď sme sa jej spýtali prečo odpovedala: Schovala som pesničky do kabelky.
Vtedy sa zamyslíte nad tým, ako trojročné dievčatko dokáže niečo také vymyslieť. Pretože nechápe, že pesnička nie je hmotný predmet, že zvuk sa nedá schovať do kabelky, ale to je práve to! Malé dieťa nerozumie hraniciam, za ktoré sa my často bojíme vkročiť. Preto by sme sa mali od detí učiť. Nebojme sa vstúpiť za tie hranice, ktoré nás robia dospelými a občas sa zahrať na dieťa, ktoré si myslí, že dokáže dôjsť k okraju dúhy. Darmo mu budete vysvetľovať, že na základe fyziky to nejde, pretože dúha je len zlomené svetlo v kvapkách vody vo vzduchu. Neporozumie vám. Preto občas zabudnime na to, čo sme sa naučili a vymyslime niečo, nad čím sa nám ostatným budú zastavovať koliečka v hlave. A dôvod? Nič konkrétne, ale keď tak rozmýšľam...
Možno keď umriete, budete slávni a vaša tvár bude na stránkach učebnice.:)
Komentáre